(smejo)
Jedného pekného slnečného dňa, už ani
neviem kedy a kde... No myslím, že nie je veľmi podstatné opisovať
momenty, keď sa v mojej a Ahojovej hlave rodila myšlienka, prejsť
pešo z Banskej Bystrice do Čremošného po železničnej trati.
Človek neznalý problému v tom nevidí
asi nič zvláštne. Tu je nutné dodať, že jednokoľajová trať z B. Bystrice
do Čremošného meria približne 33 kilometrov. Jej výnimočnosť spočíva
v tom, že je to trať s najväčšou koncentráciou tunelov na slovensku
(celkom 22 tunelov). A ak by ani toto niekomu nestačilo, nachádza sa tu aj
najdlhší železničný tunel na slovensku (4672 metrov). To je v skratke
o našej trase všetko.
Je 5.6.2003 niečo okolo 06:25, vlak stojí
na stanici a ja som sa akurát telefonátom uistil, že Ahoj je stále
v autobuse MHD (mestská hromadná doprava). Zrazu ujo tčdp (to je indiánske
meno a znamená to „ten čo dvíha pelendrek“) zdvihol pelendrek a ujo
tčšl („ten čo štiká lístky“) vo dverách vlaku zapískal. Zo vzniknutej situácie
som vydedukoval, že tento vlak nestihneme a keďže ďalší ide o pol
dvanástej (čo je sbsolútne nevyhovujúce), akciu odkladáme na neskôr. Potom
prišiel Ahoj, niečo povedal, zariadil, pred tým sa spýtal a o hodinu
a pol sme vystúpili z takého veľkého auta čo vozí veľa ľudí (niektorí
ho volajú autobus) priamo v Banskej Bystrici.
Je 8:30 na stanici v B.B. robíme
nejaké fotky a pomaly vyrážame. Po niekoľkých minútach chôdze stretáme
prvý vlak. Mimochodom je to náš dobrý známy (tí čo čítali o našej akcii
„Bivak pod vlakom“ je to presne ten vlak, ktorý nás ráno na moste skoro
zrazil). Snažíme sa pomaly si zvykať na chôdzu po podvaloch, prichádzame do
neprhľadných zákrut a začínam mať celkom strach. V duchu nadávam na
toho blbca (žeby na seba?) čo takúto šialenosť vymyslel. Keď vidíte pred sebou
20 metrov koľajníc a zákrutu, za sebou 20 metrov koľajníc a zákrutu,
okolo seba strmé svahy, prípadne husté kríky a stromy, počujete hluk
z ciest, tovární, stavenísk a ktovie ešte odkiaľ, dosť silný na to,
aby ste nepočuli hluk blížiaceho sa vlaku... . Dúfam, že takéto podmienky
nebudú trvať dlho. Prechádzame prvým tunelom na trase. Už len 21. Malá
stanica v Kostiviarskej. Dopĺňame tekutiny, pohľadom sa lúčime
s piatym najväčším mestom na slovensku a ideme ďalej. Hodiny
ubiehajú, darí sa nám udržať si rýchlosť asi 4 kilometre za hodinu. Nie je to
veľa, ale vzhľadom na terén po ktorom kráčame je to asi rýchlostná hranica.
Vidíme rôzne zaujímavé veci. Napríklad v tuneloch môžete okrem odpadkov
nájsť lopaty, krompáče, vedrá, sudy s farbou, maliarske štetce, fúriky,
železničiarsku robotnícku bundu, kartón minerálky... . Avšak tunely sú napodiv
dosť odlišné. Niektoré sú dlhé iné krátke, niektoré rovné iné zahnuté (prosím
nehľadajte dvojzmysly), sú dokonca tunely zahnuté o 180°, sú tunely
v ktorých je vlhko, v iných je obzvlášť vlhko,
a v niekoľkých je aj relatívne sucho. Najhoršie je to, že ani tma nie
je stále vo všetkých tuneloch. Niektoré sú také krátke, že je v nich tma
iba v noci.
Chvíľu po 16tej hodine prichádzame na
železničnú stanicu Harmanec – Jaskyňa. Pred nami sú posledné štyri tunely
z toho jeden najdlhší, kráľ všetkých tunelov. O chvíľu sa nachádzame
pred jeho veličenstvom. Robíme zopár fotiek, obliekame si teplejšie veci. Hoci
tu von je niečo okolo 30° C, cítime, že o chvíľu nám bude chladnejšie.
Tunel je takmer rovný, no z jedného konca na druhý nie je vidieť.
Počítame, že pri našej rýchlosti by sme mali vyliezť z druhej strany
približne o jednu hodinu.
16:40. Vchádzame dnu. Prechádzame prvé
desiatky metrov. Aj napriek tomu, že svietime čelovkami nevidíme nič.
Najkritickejšie miesta sú práve na začiatkoch a na koncoch tunelov. Keby
prichádzal vlak zvonku, nie je ho počuť až do chvíle kým nevôjde do tunela.
Kráčame ďalej. Keď sa obzriem, vchod do tunela sa síce pomaly vzďaľuje, no
stále je príliž blízko. A východ... ? Nahováram si, že predsa nemôže byť
až tak ďaleko a hľadám výhovorky prečo ho nie je vidieť. Začínam mať
nepríjemný pocit z toho čo vdychujem. Táto trať nie je elektrifikovaná.
Takže všetky dieselové vláčiky, ktoré tadeto prejdú tu aj čo-to zanechajú.
Prievan tento tunel asi nepozná. Je mi zle. Točí sa mi hlava. Ale kráčam stále
rovno (aspoň sa mi zdá). Ideme už 25 minút. Stále máme troch spoločníkov – tma,
chlad a naftové exhaláty. Malá svetelná bodka za našimi chrbtami už zmizla.
Čakáme už len jedno – tú istú bodku pred nami. Zdvihnem hlavu... ale... že by
predsa. Vidím východ, ešte veľmi ďaleko ale predsa. Tá nepopísateľná radosť
a harmónia čo zavládla v mojom srdci, keď som uvidel tú malú bodku
nádeje. Hneď sa mi lepšie ide. O chvíľu vidím pred nami v tme niečo ako
tri žlté oči – vlak. Upozorňujem Ahoja, pridávame do kroku, vlak je stále dosť
ďaleko a tak pred tým než sme sa schovali, prešli sme zopár metrov. Vlak
prešiel okolo nás. Nasledujúce chvíle boli mojimi najhoršími chvíľami v tomto
dni. Zistil som, že tá malá bodka nie je (nebola) východ. Zrejme chápete ako
k tomuto omylu došlo. Mierne sklamanie. Nič to, musíme ísť ďalej. Ideme
ďalej. Tma. Minúty bežia. Sme tu už 35 minút. A prichádzame k ďalšej
zaujímavosti. Vetracia šachta. Sme zrejme v strede tunela. Diera
s priemerom asi 3 metre, siaha až na hrebeň Veľkej Fatry. Presnú dĺžku
neviem odhadnúť, no je to dosť vysoko. Je tu čerstvý a aj teplejší vzduch,
niečo úžastné opäť sa zhlboka nadýchnuť. Sme naobliekaní, začína nám byť dosť
teplo, musíme ísť ďalej. Asi polovicu cesty máme za sebou, ktovie čo nás čaká
ďalej. Sme späť v starom známom stereotype. Tma, chlad a nafové
exhaláty... . 45 minút. Spomínam si, že keď som tadeto šiel vlakom videl som
dve návestidlá (semafóry). Neviem presne v ktorých miestach boli, no
trištvrte hodina a stále nič... . 50 minút. Konečne vidím v diaľke
pred sebou červené svetlo. Opäť malé spestrenie cesty. Znie to smiešne, ale
v týchto podmienkach aj taká blbosť ako červené svetlo je pozoruhodná a
zaujímavá vec. Podľa všetkého by sme od východu z tunela už nemali byť
ďaleko, no stále ho nevidíme. 60 minút a...., v diaľke vidíme ďalšie
návestidlo a aj východ. Tunel je tu mierne zahnutý, preto ho vidíme až teraz.
Ak mám hovoriť za seba som aj celkom sťastný. Blížime sa k cieľu našej
cesty. Opäť ožívame, prezeráme si posledné úseky tunela, robíme nejaké fotky
a ponáhľame sa von. O chvíľu by nám mal ísť vlak. Tuším jeden
z mála ktoré tu v Čremošnom denne zastanú. Nebolo by dobré zmeškať
ho. Je 17:50, vychádzame. 1 hodina a 10 minút (alebo 70 minút) od vtedy čo sme
vošli dnu. Na stanici v Čremošnom pozeráme kilometrovník aby sme vedeli
koľko sme prešli.
Pešo 32,6 kilometrov za 9 hodín 20 minút.
Po kameňoch, podvaloch, na horúcom slnku aj v tmavom tuneli. Sú ľudia
ktorí len nechápavo krútia hlavami, hovoria „Sú to blázni...“, sú aj ľudia
ktorí radšej nehovoria nič. Niektorí sa pýtajú „Čo si tým dokázal?“, „Čo ti to
prinieslo?“, „Aký si mal na to dôvod?“. A odpoveď... ? Neviem či nájdem
uspokojivú odpoveď. A čo tak chuť oslobodiť sa od predpísaných zvykov,
chuť zažiť niečo neobvyklé, vzrušujúce, chuť zažiť a žiť. Veď nie je práve
zážitok to jediné, čo si odtiaľto budeme môcť vziať so sebou... ?