(Ibaiva)
Cestujeme
šesť hodín a autobus sa práve trmáca
kamenitou vozovkou. Pred nami vidieť už len ostnatý drát a akúsi búdku s
ozbrojenými policajtmi. Autobus však náhle zabočí strmo do kopca a v
serpentínach nás čaká ešte hodina a prevýšenie vyše tisíc metrov. Zákruty sú nekonečné. Veľkými batohmi aj tak
pútame pozornosť, tak sa odvažujem: Jedného z uniformovaných mužov v autobuse
prosím, nech mi v mape ukáže, kde vlastne sme. Po zistení, že Kosovo a Metohija
ostali dole za drátom a my sa vezieme do srbskej časti pohoria Kopaonik, ako
sme plánovali, mi vcelku odľahlo. Neviem totiž, ako by sme v opačnom prípade
vysvetľovali, že v „rizikovej“ autonómnej oblasti hľadáme len prírodné krásy.
Hore pri rekreačných strediskách Kopaonika to už vôbec nevyzerá tak napínavo. Je to tam úplne normálne, len „pljeskavica“ (mleté mäso v žemli s oblohou) je lepšia, než v hlavnom meste Belehrad. Ďalším bodom nášho detektívneho programu je zistiť, či sa dá v tomto národnom parku stanovať. V návštevnom poriadku o pojme „stan“ ani nechyrujú, tak sa tešíme, že čo nie je zakázané, je v podstate dovolené. Na začiatok sa však predsa len rozkladáme neďaleko prameňa vedľa zatvoreného „planinarskeho domu“.
1796 m. n. m.
Cestovali ste už na otvorenej sedačkovej lanovke v plnej batohovej výzbroji? Digitálni stihli fotografovať aj vrchy pod sebou. A vystupovanie na kopci Suvo Rudišće (1796 m. n. m.) tiež úspešne zvládli všetci členovia výpravy. „Keď pôjdeme na vedľajší vrch, tak už by som urobila ten krok do Kosova“, pokúša človeka. Ale nekonalo sa. Na viac než dvetisícmetrovom hraničnom Pančićevom vrchu je ohradený priestor s radarom a hliadkujúci vojak máva, že máme vrchol obísť. Schádzame teda kúsok nižšie a rozhliadame sa po kopcoch všade naokolo. Asi aj na opačnom úpätí Pančićevho vrchu - v Kosove, má ten kraj podobne rozľahlé farebné horské lúky so salašmi a smrekmi ako tu. To len ľudská myseľ nakreslila do máp ostnaté čiary, ktoré sú v tej - ktorej dobe viac, alebo menej priechodné.
Pohlcuje nás kopaonická samota, pretože tu sa nenosí takýto spôsob turizmu. Túlanie sa pešo s batohmi je najviac fenoménom asi obyvateľov niekdajšieho Československa. Ako tak o tom uvažujeme, k rozvoju „batoháčov“ aj u nás prispela pravdepodobne silná česká trampská tradícia. Aj to, že v bývalom režime sa nemohlo cestovať mimo republiky, určite zavážilo. Ľudia tak spoznávali aspoň Československo - najmenej nákladným a najromantickejším spôsobom... V Srbsku a Čiernej Hore je turizmus viac rekreatívny. Ľudia využívajú ponuky športovísk pri rekreačných zariadeniach. Okrem toho tu je turizmus stále viazaný aj na more a už v minulej dobe mal vyšší štandard.
Mapa, ale aká...
S frekventovanosťou pešieho turizmu v bývalom Československu súvisí iste aj okolnosť, že naše mapy a turistické značenia patria aj dnes medzi najlepšie v Európe. Zohnať dobré mapy počas štyroch dní v Novom Sade bolo takmer nemožné. (Ani v Belehrade sme neboli oveľa úspešnejší.) Alebo sme len nemali šťastie. Až neskôr sme pochopili, že nám nestačí turistická mapa, lebo značkované cesty sú len v mape „planinarskej“ (horolezeckej). Nakoniec sme aj pohoria na puťák vybrali podľa máp, čo sa nám podarilo zohnať. Tak sme vynechali rezerváciu biosféry Golija, kde sme mali od správcu potvrdené, že stanovať sa u nich môže.
So značením v teréne Kopaoniku to nebolo omnoho lepšie. Asi sme zhýčkaní našim značkárskym štandardom. V pohoriach, ktoré sme navštívili, neexistovala totiž hrebeňovka, len rôzne náročné turistické okruhy. Navyše sme zistili, že mapu, i keď mimoriadne podrobnú, môžme chápať len orientačne, lebo sa až tak s terénom nezhodovala. A tak sme vyskúšali vyšší level pešej turistiky. Spočíval v tom, že na vyvýšenine si každý vybral ďalší kopec, ktorý sa mu páči a podľa toho sme smerovali.
Krásy Kopaonika
Uvedený postup mal svoje nedostatky v častom zliezaní a vyliezaní kopčekov. Ale vďaka prehľadnosti terénu - čistým horským úbočiam, lúkam a údoliu s riekou a dedinkami - sa chodenie „podľa vzdušnej čiary“ dalo praktizovať. Keď sa človek nehnal za značkami, celá cesta získala nový nádych. Bolo to viac slobodné. Témou na rozmýšľanie pri putovaní velebnými kopcami sa stal i zážitok, keď nám slepá pani zo salaša ukázala prameň a hluchonemý bača poradil, kde je česma, pri ktorej sme chceli spať. Človek si v takom okamihu uvedomí nutnosť väčšej pokory.
Česma (upravený murovaný prameň) bola aj miestom nášho jediného stretnutia s ochranárom. „Nie je problém, že sme tu táborili?“ - otázka v kostrbatej srbčine vyznela takmer diplomaticky. „Samozrejme, že nie“- nasledovalo a ochranár nám poradil ešte zaujímavosti v mape. Keď priznal, že bol tiež skautom, tušili sme, že je celkom v pohode.
Úlohu hlavného čítača mapy sme prenechali nášmu garde a benjamínkovi Smejovi. Výber parťáka sme si - dve baby kormoránske - mnohokrát pochvaľovali. Málo ľudí sa dá nahovoriť na podobnú akciu dva dni pred odchodom (aj s vybavením dovolenky). A ranná krupičná kaša s gentlemanskou pomocou kedykoľvek, nám v srbských horách osladzovala každý deň.
Svätá hora
Po dni strávenom v malebnom Belehrade, sa presúvame do najvyššieho pohoria severnej autonómnej oblasti Vojvodina. Najvyšší vrch Fruškej Gori dosahuje síce len 539 m n. m., ale pohorie má o to pohnutejšiu históriu. Vďaka osemnástim zachovaným kláštorom, existuje ambícia zaevidovať Frušku Goru medzi sväté hory, akou je napríklad grécky Atos. Cirkevných komplexov bolo vo vojvodinskom pohorí v XV. - XVIII. storočí postavených oveľa viac, avšak ostatné našli skazu v druhej svetovej vojne. My sme navštívili štyri pravoslávne kláštory, z toho jeden, čo ostal len v ruinách. Pri tejto príležitosti sme si precvičili prezliekanie do vhodného oblečenia a vyskúšali aj erárne kláštorné sukne. V tomto pohorí sa chodí po srdiečkových turistických značkách („cestičky zdravia“) a o srdečnosti domácich sme sa viackrát presvedčili aj na vlastnej koži. Nedalo sa odmietnuť pozvanie na domáci med a zeleninu k pánovi Stankovi, ktorý sa nám v dedinke Grabovo prihovoril peknou češtinou. Vysvitlo, že dva roky študoval v Prahe, a opustil ju v kontroverznom roku 1948. Alebo uznajte, koľko krát sa vám pri putovaní miestne ženičky prihovorili: „My vám len chceme na vašej náročnej ceste popriať všetko dobré“, no nie je to krásne? A pozvanie na kávičku spoza plota, sme už museli slušne odmietnuť, ak sme ešte v ten večer chceli pokračovať v ceste.
Karnex, prepáč
Naše veľké batohy pútali pozornosť nielen medzi ľuďmi, ale aj u - psov. Starší čierny vlčiakokríženec nás verne nasledoval deň aj s prespaním, napriek tomu, že sme ho nekŕmili. (Ulakomil sa len na naše smeti - asi bol túlavý.) Ako sme sa vzďaľovali od dediny, kde sa vychovaný Karnex (meno podľa názvu paštéty) ku nám pripojil, čoraz intenzívnejšie sme riešili problém, čo sním. Na byt a stravu sme ho nenanútili ani mníškam v jednom z kláštorov. Dedinskí ľudia tu psov vnímajú, žiaľ, len ako ďalší hladný krk... Uchýlili sme sa k najpodlejšiemu úniku - nastúpili sme Karnexovi do autobusu, ktorý nás odviezol k záverečnému úseku putovania. Nebolo skrátka technicky možné, aby s nami išiel až do Nového Sadu a odtiaľ, nebodaj, autobusom ešte aj na Slovensko. A tak veríme, milý Karnex, že si vyňuchal cestu nazad, alebo si našiel ľudí, ktorí Ťa už neopustia. S čiernym svedomím sme posledný deň prechádzali Fruškou Gorou. Duše dojaté príbehom psej vernosti, ale i všetkými krásnymi zážitkami z tunajšieho putovania, sme schladili vo vodách Ledinačkého jazera, ktoré nebolo zaznačené v mape...
Okrem iných kamarátov, ďakujeme aj Mariane, ktorá nás s celou rodinou milo privítala v Kovačici a zoznámila aj s tamojšími skautmi.
Ibaiva