Silvester 2009 na ostrove v Chorvátsku
tento Silvester sme ja a Soňúšik trávili v Jadranskom mori, s morským dvojkajakom na ostrovoch Šibeniku.
pre začiatok plánik našej prejdenej trasy (jednotlivé dni sú rozlíšené farebne)
deň nultý:
po mnohých dňoch zháňania a hromadenia potrebných vecí, plánovania a takmer dvoch dňoch balenia, sme sa dopracovali k momentu, keď sme tri batohy a niekoľko tašiek naložili do auta, nasadli a vyrazili. S meškaním len 15 minút oproti pôvodnému plánu. Cesta prebiehala pokojne, za výdatnej pomoci GPS navigátora hlavne v oblasti Viedne. Tesne pred pol jednou v noci sme dorazili na dohodnuté miesto stretnutia nás a *lehobusu. Čas príchodu *lehobusu sme vedeli len orentačne, takže čakanie sme si krátili pospávaním v aute, prípadne krúžením po parkovisku, za čo sme sa stali terčom kontroly miestnej polície. Asi po polhodinovej previerke našich identít nám vrátili doklady s prianím pekného večera a ubezpečením, že všetko je v poriadku. To sme si vydýchli. Následne po pár chvíľach dorazil aj *lehobus. Prehodili sme doň našich „pár“ vecí, našli si miestečko na spanie a za počuteľného pradenia starého dobrého karosáckeho motoru na rakúskych diaľniciach, sme zaspávali.
*lehobus – autobus s lôžkovou úpravou
deň prvý:
Deň prvý sa pre nás začal až opúšťaním schengenského priestoru, na chorvátskych hraniciach. Prebudení chorvátskym colníkom sme mu otŕčali naše pasy a snažili sa ceriť zuby presne ako na fotkách, aby ho tá kontrola prestala čo najskôr baviť a my sme mohli nerušene cestovať ďalej a pokračovať v spánku. Popritom všetkom sa mi podarilo vnímať aj počasie vonku, bolo celistvo zamračené, pršalo. Nebadal som ani len náznak možnej zmeny k lepšiemu a to ma začalo mierne znepokojovať. Utešoval som sa však tým, že sme len na severe, a že predsa cestujeme až do stredu chorvátska. Spali sme ďalej. Cesta ubiehala. Za každým prebudením, nasledovala kontrola počasia a nepokoj. V celom chorvátsku stabilne pršalo. Opustenie diaľnice bol signál, že do cieľa našej cesty nie je ďaleko. Stále pršalo a to mi na nálade nepridávalo. Začal som si pomaly ale isto priznávať, že silvestrovať na mori v kajaku, nebol ten najlepší nápad. Takmer som pochoval nádej na zlepšenie počasia, keď som zbadal na oblohe medzi mrakmi modrý kúsok pretrhnutých mrakov. Za dalších zhruba 20 minút sa všetko úplne zmenilo. Z lehobusu sme vystúpili priamo do nádhernej slnečnej zátoky, s priezračnou morskou vodou, bledunkými kamienkami na dne a palmami na brehu. Po chvíli som povyzliekal mikiny v ktorých som cestoval, a ostal len v tričku. Nádhera, presne tak, ako som si silvester pri mori predstavoval.
Začali sme prebaľovať všetky naše veci z batohov do kajaku. všetek úložný priestor sme využili dokonale, no napriek tomu sme pár drobností už nezmestili. Povedali sme si teda, že zaobídeme sa aj bez nich, a nechali ich v lehobuse. Ponavliekali sme na seba špricky, vesty a hor sa na more v ústrety diaľavám. Prvý dojem po sadnutí do kajaku – hrôza. Druhý dojem – úplná hrôza. Soňúšik bol úplne v pohode. Naštastie sa všetko vyriešilo vyvážením batožiny, a nastavením stupačiek. Tretí dojem – celkom fajn. Od vtedy sa to už len lepšilo. Seakajak, to je proste to správne vychutnanie si mora.
Vypádlovali sme zo zátoky, a namierili si to k ostrovom. Počasie ako z katalógu, paráda. Nocľah sme si našli na jednom opustenom ostrove pri starom kamennom dome. Vylodili sme sa, vybehli sme na vrchol, výhľad na všetky strany, všade naokolo more, loďky, ostrovy, pevnina. A všade len ticho, vlhký prímorský vietor, zapadajúce slnko, pod ním zlatistá morská voda.
Keď sme zbehli dole, vybalili sme si veci, postavili stan. Zatiaľ sa zotmelo a šli sme si len tak posedieť k ohňu. Proste večerná prímorská idylka. Tma, na nebi hviezdy, mesiac v splne všetko osvetľoval tak dokonale, že nebolo treba svietiť ani čelovkami, všetko bolo vidieť. Asi o deviatej večer sme sa vybrali na prechádzku po pobreží okolo ostrova. Fúkal silnejší vietor, vlny boli trochu väčšie ako cez deň, z hukotom sa rozbíjali o pobrežné skaly. Dokonca presne v tento deň bolo čiastočné zatmenie mesiaca, vidiťeľné v chorvátsku (vopred sme o ňom ani nevedeli). Zbytok večera bol taký pohodový, ako len silvestrovský večer mimo civilizácie môže byť.
deň druhý:
po prebudení a rozopnutí stanu sa nám naskytol takýto pohľad
bol to vlastne prvý deň roku 2010. Cieľ dnešného dňa bol jasný, plaviť sa ďalej. No nejako sa nám pri varení raňajok, jedení a balení podarilo, že sme do lode nastupovali poslední, a všetci ostatní na nás už, hojdajúci sa na vlnách, netrezlivo čakali v lodiach. Plavba bola super. Takmer úplné bezvetrie, skoro žiadne vlny. Ranné slnko vystriedali oblaky, ale aj tak sa išlo parádne. Vychutnávali sme si plavbu.
Cez obednú prestávku sme trochu vychladli, ale po opätovnom nasadnutí do lode sa teplota znovu stabilizovala na pohodovej úrovni. Neskoršie poobede, sme v diaľke nad pevninou zahliadli búrkový mrak. Obdivovali sme jeho mohutnosť a zaujímavý, miestami až hrozivý tvar. To že sa blížil, nás až tak netešilo. Z relatívne kľudného počasia sa behom chvíľky stalo nepríjemné. Zdvihol sa vietor, a postupne s ním aj vlny. To sme už však videli cieľové miesto dnešného dňa, takže sme pevne chytili pádla, a neohrozene sa vydali vpred. Najväčším adrenalínom boli vlny, a pristávanie na brehu. Zvládli sme to však. Za celkom slušného lejaku sme si postavili stany, a postupne sa prezliekli do suchého (tu je to jedna veta, no v skutočnosti to trvalo cca 3 hodiny). Navarili sme si večeru, najedli sa, a vybrali sme sa na prechádzku a potom do miestnej rybárskej krčmy (kde mimochodom, už dávno boli ostatní členovia výpravy). Trochu sa jedlo, dosť sa pilo, spievalo sa, tancovalo. Bola zábava. pred polnocou prišla predpoveď počasia na nasledujúci deň, a nevyzerala priaznivo. Takže sa zbytok večera plánovalo čo a ako ďalej ak sa predpoveď vyplní, že zrejme sa výlet predĺži o jeden deň, kedže z ostrova sa na pevninu za predpovedaného vetra nedostaneme. Dokonca pár jedincov začalo plánovať výlet opačným smerom, po vetre, čiže do afriky. A potom sa už len sladko spalo.
deň tretí:
bol to vlastne posledý deň výletu. Tento deň sme mali cieľ dostať sa spátky na pevninu, do zátoky odkiaľ sme vyplávali. Hrozivá predpoveď predošlého dňa sa ani trošku nesplnila. Bolo pod mrakom. Úplné bezvetrie, hladina pokojná, bez vĺn. Dnes, sa nám naše predsavzatie, že nebudeme poslední na vode podario splniť, a do kajaku sme nastúpili takmer prví. Plávalo sa bezchybne. Opať sme si to dokonale užívali. Posledná plavba ubehla rýchlo, možno preto, že z nás už boli takmer profíci, morskí vlci a vlčice. Preplavili sme sa okolo ostrova kde sme spali prvý deň a došli sme až do cieľovej zátoky. Lehobus tam ešte nebol, takže sme čas využili na kratšie plavby po viditeľnom okolí.
S lehobusom prišila aj búrka. Za riadneho lejaku sme balili totálne premočené veci. Avšak to už vôbec nevadilo, boli sme naceste domov. šli sme pekne hladko domov, až na to že sme každých asi 50 km mali technickú prestávku. Chladiace potrubie lehobusu sa rozhodlo že doslúži, a vypúšťalo chladiacu vodu preč. Nevadí, však to nie je nič hrozné každých 50 km zastaviť a vodu doliať. Ďalšie udalosti , ktoré predĺžili tento výlet o viac ako 12 hodín, sa zomleli pomerne rýchlo a hlavne nečakane. Spokojne sme si ležali prikrytý spacákom a slabému zápachu spáleniny sme vôbec neprikladali dôležitosť, až kým niekto z predu nezačal oznamovať že horíme. Na to sme vstali a plánovali lokalizovať zápach, no nevydalo. V tej chvíli sa začal rútiť do kabíny štipľaný dym, vrhli sme as tvárať okná, no odrazu nebolo v autobuse nič vidieť. Nadýchnuť as nedalo, bolo počuť len dusenie sa a kašeľ. Vystrčil som hlavu z malého okienka, jediná možnosť ako sa nadýchnuť, dnu to nešlo. Medzitým autobus už stál na kraji dialnice, ľudia vybiehali von. Ja som ešte chvíľu hľadal Soňúšika, no keď som sa uistil že je von, vybehol som za ním. Požiar v batožinovom priestore bol takmer okamžite uhasený, no aj tak bol lehobus plný dymu ešte hodnú chvíľu, a 4 spolucestujúcim zhorela batožina takmer úplne. Niektorým ďalším čiastočne. Požiar poškodil vedenie tlakového vzduchu, čo znamenalo že sa s lehobusom z bezpečnostých dôvodov nedalo pohnúť. Nastalo vyčkávanie na diaľnici. Niektorý sa tešili že sa vlastne nič vážne nestalo, na oslavu to zapíjali a vymýšlali morálku udržujúce a povzbudivé piesne. Ďalší sa snažili lehobus provizórne opraviť, aby bol schopný aspoň presunu na dialničné odpočívadlo.
po niekoľkých hodinách sa to podarilo. Lehobus bol provizórne opravený a schopný pohybu. Nastala únava. časť posádky zaspala hneď, ďalšia za chavíľu. šofér sa ešte pokúšal šoférovať ďalej, ale provizórna oprava sa začala kaziť, takže okolo polnoci to vzdal, zastavil na parkovisku, vzal si spacák a pridal sa k ostatným.
deň spočiatku nečakaný:
ráno sme sa zobudili, a lehobus už bol zdvihnutý na heveri. Bol deň, svietilo slniečko a to boli podmienky ktoré dávali nádej pre tentokrát úspešnejšiu opravu. Trvalo to ďalšie tri hodiny, ale šikovné ruky s asistenciou tureckých kamionistov si s problémom poradili. Molhli sme ísť dalej, síce s oneskorením, ale predsa, a všetci zdraví.
za pár dalších hodín sme sa presunuli zo Slovinska do Rakúska, priamo na parkovisko kde nás čakalo naše auto. Veci sme preložlili, rozlúčili sa so všetkými priateľmi seakajakármi, a vydali sa v ústrety domovu už len sami dvaja. S nádejou že sa už nič ďalsie dnes prihodiť nemôže. A predsa to tak nebolo. Bol už večer, my sme boli tesne pred Trenčínom, čiže z domova cca 100 kilometrov, keď tu zrazu, auto sa nám pokazilo. Našťastie, nezastalo úplne, bolo schopné ako tak pomaly sa pohybovať. Nášteva v Trenčíne, a dalšia oprava zabrala asi hodinu. Našťastie na aute sme chybu hneď našli, nebolo to nič vážne, dalo sa to vyriešiť všetko so základným náradím. Domov sme oproti pôvodne plánovanému príchodu o piatej ráno, prišli po desiatej večer. Ale živí, zdraví, spokojní a plní neopakovateľných zážitkov, ktoré sa zapísali k nášmu Silvestru 2009.
ďalšie foto:
http://www.seakayak.lbc.cz/includes/popup_imgviewer.asp?clanek=00-02-48&foto=1