Ráno
na Muráni
(Aľa)
Mrazivý
ranný vzduch chladí, dotieravo sa lepí zvnútra na nos, trošku páli. Dlhé ranné
tiene sa vlnia, keď sa holé stromy ohýbajú vo vetre, drevo spieva, keď sa
nakláňajú. Posledný klinček s omrznutými lístkami sa chveje spolu s nimi. Ranné
mrazy už poznačili aj jeho nádhernú cyklámenovú farbu. Na hlavy padajú posledné listy. Tie pod
nohami pokreslila inoväť. Zabárame sa do nich po členky, radostne beháme a
hráme pre vlastné potešenie aj ostatnými ako lesní škriatkovia, aj keď sa už
deťmi nemôžeme nazývať. Záľahy lístia šuštia, keď naše nohy ako prvé porušujú
pavučinu kresieb ranných mrazov. Vtáky počuť zriedka, ale zato v tom tichu
jasne. Pretože väčšinou odleteli alebo sa šetria na zimu. Zima je predo dvermi,
šípky a trnky už by mali byť chutné...
Z
holých bukových porastov a jazera hmly plaziacej sa dolinou sa dvíhajú biele
skaly s oblými vrcholcami až k iskrivo modrej oblohe potiahnutej ospalými pásmi
sivej a zlatistou žiarou vychádzajúceho slnka. Aj my sme Robinzoni na svojom
malom ostrove uprostred belavého mora.
Vietor
ostro chladí a prináša so sebou vôňu borovíc a tlejúceho lístia a vlhký pach
machu a lišajníkov na skalách, tancuje s listami, otiera sa o vlasy a vzápätí
sa vracia z iného smeru, ranný, ľahký a hravý rozpráva tichým šumivým hlasom.
Možno, keď sa započúvam, prinesie od bašty na skale ozveny dávnych bitiek ostré
ako zaškriekanie sokola, ktorý križuje oblohu.
Vidieť
tak očami sokola a krídlami počúvať pieseň vetra... Okolo tváre sa mi motajú
zablúdené pramene vlasov a ja zrazu viem, že ju počujem tak ako ten sokol...